Som študentkou na výške len prvý rok, ale vždy som patrila medzi tých „šťastlivcov“, ktorých vystresuje aj malý podnet, malá zmena, malá písomka, malý problém či nečakaná udalosť. Chcem veci robiť buď poriadne lebo nijako, venovať sa im na 110%. Hneď však musím povedať, že to som rýchlo zistila, že je to takmer nereálne. Hlavne keď študujete medicínu, máte predmety o ktorých sa vám ani nesnívalo, každý potreboval svoj vlastný prekladový slovník a aspoň 50 hodín intenzívnej prípravy na hodiny.
Človek, ktorý príde po strednej škole si často na začiatku nevie úplne predstaviť do čoho. Starší kamaráti síce upozorňujú a varujú, ale tomu málokto kladie nejakú vážnosť. Preháňajú, chvália sa akí sú super, že to zatiaľ zvládajú… Kiežby. Zistila som, že dokonca je viac tých, ktorí to ešte zľahčujú a povedia len polovicu aby potenciálnych spolužiakov nevystrašili.
Mladý človek príde na prvú prednášku, nadšený čo všetko sa nové naučí, pripravený všetko si zapísať a neskôr sa to naučiť. A po prednáške? Buď sa zobudí z driemot pretože to bolo maximálne nezaujímavé a nezáživné alebo takmer plače pretože nič nestihol, nič nerozumel, nič si nezapísal. Celé zle. Na cvičeniach hneď prvý týždeň asi šesť zadaní a úloh do budúceho týždňa.
A tu sa to láme. Mnohí odhodlaní študenti s veľkými očami a očakávaniami sa v tomto bode preberú a uvedomia si, že to bude drina. Začína nastupovať prvý stres.
Týždeň číslo dva. Už približne vie čo má očakávať, ale potom zistí, že minulý týždeň ich len šetrili, lebo predsa len, semester ešte len začal. Dostane dvakrát toľko povinností, prednášky sú ešte horšie, času málo, spánku ešte menej… Tak to ide deň za dňom, týždeň sa míňa s týždňom až príde zlom. Príde bod kedy si uvedomí, že buď niekde povolí a veci sa zlepšia alebo bude pokračovať v počiatočnom tempe a v dvadsiatke ho porazí. A tak nejde na prvú prednášku, potom na druhú, jednu nepovinnú úlohu vynechá, jeden protokol prerobí od staršieho kamaráta. Začne prichádzať na to čo je a čo nie je podstatné. Nájde si tú správnu rovnováhu. Začne občas aj kultúrne žiť či relaxovať a aj tie najväčšie „drama queens“ zvyčajne pochopia, že tak je to lepšie.
Škola je podstatná. Keď už ste tam, ste tam na to, aby ste študovali. Prečo by sme však mali dovoliť aby nás päť alebo šesť rokov štúdia obralo o zdravý rozum? Je to obeť, ktorú priniesť nemusíme. Preto by sme si mali dobre rozmyslieť či to chceme alebo nie. Študovať sa dá aj bez toho aby to viedlo na psychiatriu.
