Moja láska k motocyklom vynikla veľmi dávno. Ešte na konci základnej školy. Spolužiakovi kúpili rodičia Babetu. Všetky baby sa za ním išli zošalieť. Každá sa chcela na nej povoziť. Stal sa tak nemenovaným kráľom leta a my ostatní, sme mu závideli a snažili sme sa na tej jeho priazni priživiť.
- Toto natoľko ovplyvnilo môj vzťah k motocyklom, že som po ničom inom netúžil. Všetky peniaze zarobené na brigádach, všetky financie na sladkosti a oblečenie od babičky končili v pokladničke.
Prišiel deň D a ja som si kúpil svojho Pioniera. Zázrak sa ale nekonal. Baby na mňa neleteli. Pochopenie bolo veľmi bolestivé. Nezanevrel som ale na motorku. Preháňal som sa nej po celom okrese aj kraji. Stalo sa to mojou skutočnou záľubou.
Jedného dňa sme šli do neďalekého mesta na premietanie filmu v rámci vtedajšieho Festivalu pracujúcich. Premietanie tých najvychytenejších filmov sa konalo pod šírym nebom. Po zotmení. Kto nemal miesto na sedenie na ihrisku, doniesol si deku a sedel na nej. Dávali vtedy horor Drakula.
Po skončení hrôzostrašného filmu sme išli domov. Pri ceste stála dievčina, „klepajúca“ sa od strachu z videného filmu. Nechal ju posledný autobus a ona s hrôzou v očiach netušila, ako sa dostane domov.
Zastavil som pri nej a ponúkol jej odvoz. Toto bolo začiatok vzťahu s mojou, dnes už manželkou.
- Predsa to platilo ! Motorky prilákajú baby. U mňa síce jednu, ale na celý život.
Dnes máme Harley Davidson. Úplne inú triedu a kvalitu. Starý Pionier ale má dodnes miesto v našej garáži a naše vnúčatá počúvajú, prečo je pre nás taký dôležitý.
Naši synovia nezahoreli rovnakou láskou k motocyklom ako my. Nádejam sa ale, že možno vnuci budú našimi nasledovateľmi. Berieme ich na zrazy „ motorkárov“ a snažíme sa odovzdať im tu našu lásku k ním aj k motocyklom súčasne.
Hádam v nich nájde táto stopa odozvu.
