Táto polovodičová žiarovka využíva ako zdroj svetla práve LED diódy. Nakoľko je ich výkon príliš malý oproti klasickej žiarovke, musí sa použiť viacero diód súčasne. Oproti klasickým žiarovkám však majú dlhšiu životnosť a efektívnosť, ak si porovnáme vstupné náklady. Keď sa pozrieme na LED diódu jednotlivo, ide o slaboprúdové polovodičové zariadenie, ktoré nesmie byť použité priamo so striedavým prúdom. Jednou s možností je rezistor avšak ide o neefektívny krok, keďže sa v ňom stratí väčšina napätia. Ďalšou možnosťou je jednoduché zapojenie, ktoré síce dokáže minimalizovať straty, ale výpadok jednej diódy vyradí z prevádzky celú sériu. Najvhodnejšou možnosťou je paralelné zapojenie a v praxi sa využíva zapojenie troch alebo viacerých takýchto sérií.
LED žiarovky do domácností sa vyrábajú s klasickým, Edisonovým závitom a niekoľkými Ďalšími. Nevýhodou takýchto žiaroviek je, že potrebujú dostatočné chladenie. Tie, ktoré sú určené na väčšie výkony, majú aj väčšie rozmery. Svetlo z LED žiaroviek sa väčšinou dá stlmiť a je čiastočne smerové. Tieto žiarovky postupom času strácajú na intenzite svetla iba veľmi pomaly. Dostaneme ich kúpiť v rôznych farebných prevedeniach. Výhodou oproti klasickým žiarovkám je, že neobsahujú ortuť. Červené a infračervené diody boli dostupné už v roku 1980, stále však na trhu chýbali aj iné farby. Záujem smeroval ku modrej ledke, ktorá by v kombinácii s červenou a zelenou viedla ku farebným plochým displejom.
Inak, vedeli ste, že termín LED žiarovka je pomerne nepresným označením tohto vynálezu? Je to preto, že v sebe nemajú rozžeravené vlákno, ako je to pri klasických žiarovkách – od čoho teda vznikol práve tento názov. LED žiarovky sa naopak vyznačujú tým, že v nich nevzniká takmer žiadne teplo. Profesor Ján Valenta navrhol termín lumidka, v ktorom chcel obsiahnuť oba procesy, ktoré sa v nej odohrávajú. Zatiaľ sa však tento termín neujal.
