Často som bola presvedčená o tom, že viem, čo v živote chcem. Ale som žena. A ženy to naozaj veľmi často nevedia. Vždy som sa cítila trápne za to, čo chcem a aj za to, čo ma baví, aj keď som vedela, že by som nemala. Veď na čo je to koniec koncov dobré, keď sa žena cíti trápne? Preto som si povedala, že sa na všetko vykašlem a nebudem sa cítiť trápne vôbec za nič. Vedela som, že nech sa deje čokoľvek, aj tak sa nájde niekto, kto nado mnou bude prevracať očami, preto som si povedala, že sa tým už nebudem zaoberať a začala som si robiť, čo som chcela.
V konečnom dôsledku predsa aj tak skončíme práve pri tom, lebo to je najlepšie a najdôležitejšie, čo môžeme urobiť. Mala som iné záľuby, ako mali moji rovesníci. A mala som iné záľuby, ako mali iné dievčatká a neskôr aj ženy. Jednoducho som bola celá úplne iná. Ale sama som bola o sebe presvedčená, takže prečo by som aj mala riešiť niečo iné? Bavilo ma chodiť na ryby. To bolo niečo, čo som mala spoločné s mojím otcom a starým otcom a keďže v rodine nebol žiadny mladší chalan, urobili si zo mňa pokusného králika a mňa to fakt chytilo, aj keď si zo mňa uťahovali.
Mňa však bavilo zobrať si kaprarske pruty a sadnúť si len tak k rybníku a počúvať prírodu. Práve to bolo to, čo ma naučil môj otec a môj starý otec a skutočne ma to bavilo tak, že si to ani neviete predstaviť. Preto som sa rozhodla, že už viac nebudem riešiť veci, ktoré idú mimo mňa. Vedela som, že keď si zo mňa niekto škaredo uťahuje, nie je môj priateľ a práve preto by ma nemali odsudzovať. Verím tomu, že nech sa deje čokoľvek, mali by sme sa sústrediť na veci, ktoré sú okolo nás. To je niečo, čo by nás malo naozaj baviť. Takže si myslím, že ďalej sa už ani nemáme o čom baviť. Jednoducho, nech si proste každý robí, čo chce a nech sa starajú len o seba a nie o druhých ľudí, na ktorých v konečnom dôsledku ani nezáleží.
